streda 24. apríla 2024 |
|
Stiahnuť mp3! kalendár juliánsky gregoriánsky sviatok má Svätý hieromučeník Antipas, biskup ázijského Pergama ZAJTRA sviatok má Náš prepodobný otec a vyznávač Vasiľ, parijský biskup sviatok má Svätý mučeník Sáva Stratilat ZAJTRA sviatok má Svätý apoštol a evanjelista Marek |
Archívna verzia stránky. Môže obsahovat' neaktuálne informácie!!!
aktuálna verzia stránky TU
2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015/2016
|
|
späť
Svätý Christofor
 Raz sa s ním vydal na cestu, na ktorej stretol starca – askétu, ktorý ho ponúkol s obedom. Veľmi sa mu páčila starcova dobrota a láska. V rozhovore s ním sa dozvedel, kto je najvyšší Kráľ a že by mu mohol slúžiť. Askéta mu povedal, že keď bude slúžiť Christovi, dostane veľkú odmenu a rozpovedal mu Evnajelium. „Postiť sa je pre mňa ťažké a modliť sa neviem,“ povedal Christoforos. „Slúž Kráľovi svojou silou. Môžeš brať ľudí na chrbát a prevážať ich cez rieku z jednej strany na druhú,“ riekol starec. Christoforos to robil s veľkou láskou, pretože takým spôsobom mohol zachrániť svoju dušu. Raz, keď sa rieka rozvodnila, začul plač dieťaťa. Nevedel, čo má s ním robiť, lebo rieka bola veľmi búrlivá. Rukou urobil na rieke kríž, vzal dieťa a vošiel do vody. Dieťa bolo stále ťažšie a ťažšie. Nemohol sa ďalej pohnúť. Pomohol si kusom dreva, ktorého sa držal. Bolo to veľmi ťažké, ale nakoniec sa dostal na druhú stranu rieky. Premýšľal nad tým, že celý svet nie je taký ťažký, ako toto dieťa. „Som Kráľ, Christos, ktorému slúžiš,“ povedalo dieťa a zmizlo.  Vďaka tejto udalosti dostal meno Christoforos a na ikone sa zobrazuje s Christom na rukách. Dnes je ochráncom vodičov, cestujúcich a tých, ktorí podnikajú. Christoforos sa počas svojho života stal zajatcom rímskeho vojska. Vzali ho do Ríma ako otroka, kde sa mu posmievali, pretože bol veľmi škaredý. Jeho duša však bola čistá. Kresťania ho mali radi a on si vážil ich dobrotu. Neskôr, za panovania cisára Decia, bojoval proti Peržanom ako rímsky vojak. Decius prenasledoval kresťanov a nútil ich, aby sa klaňali modlám. Christofora to veľmi trápilo. Vrátil sa do mesta a začal rozprávať: „Ste slepí. Prečo mučíte ľudí? Nestačí vám, že svoje duše držíte v tme? Prečo mučíte tých, ktorí majú radi Boha? Aj ja som kresťan a vaše modly nie sú bohovia.“ Jeden z prenasledovateľov ho udrel po tvári. „Keby som sa nahneval, tak si so mnou neporadíte,“ povedal im. Muž, ktorý sa vola Bakchus, šiel k cisárovi a povedal mu, že Christoforos má drsnú tvár i pohľad, že je to škaredý obor, nechce sa pokloniť modlám a možno ho jeho Boh poslal, aby pomohol kresťanom. Cisár poslal vojakov, aby ho zviazali a priviedli k nemu. Christoforos šiel do chrámu a modlil sa, aby bol silný a statočný vo svojom vyznaní. Prv, než vošiel do chrámu, zapichol do zeme kópiu, ktorá, kým vyšiel z chrámu, zakvitla. To mu dodalo ešte väčšiu silu vo svojom vyznaní a neskôr aj pri mučení. Vojaci ho videli už zďaleka, ale báli sa ho, hoci nebol ozbrojený. Christoforos plakal a oni sa ho pýtali prečo plače a odkiaľ prišiel. „Plačem nad ľuďmi, ktorí nemajú radi Boha a klaňajú sa modlám,“ povedal Christoforos. „Poslal nás cisár, aby sme ťa poviazali a priviedli k nemu.“ „Keď ma necháte, pôjdem sám, ale keď ma chcete poviazať, nedám sa.“ „Ak chceš, odíď.“ „Nie, chcem prijať svätý krst a potom pôjdem k cisárovi.“ „Sme hladní. Keď nám dáš najesť, počkáme.“ Christoforos mal iba jeden chlieb. „Keď nás nakŕmiš s týmto kúskom chleba, budeme sa klaňať tvojmu Bohu,“ povedali mu vojaci. Christoforos sa začal modliť: „Bože, Ty, ktorý si piatimi chlebami a piatimi rybami nasýtil mnoho ľudí, požehnaj tento chlieb, aby sa vojaci nasýtili, uzdravili, vyznávali Ťa a poznali.“ Všetci užasli, lebo v tej chvíli sa zjavil anjel a rozmnožil chlieb. Všetci sa najedli a ešte sa aj zvýšilo. Čiže tí, ktorí chceli Christofora zajať, dali sa „zajať“ ním. Padli pred ním na kolená a on im rozprával o učení Isusa Christa. Všetci vyhlásili, že chcú byť kresťanmi a spoločne šli k biskupovi. Biskup sa veľmi potešil, učil ich o Božej pravde a spolu s Christoforom ich pokrstil. Potom Christoforos povedal vojakom, aby sa vrátili k cisárovi: „Teraz vydržíme každé mučenie, lebo tento svet je márny. Musíme byť statoční a nedať sa zastrašiť tyranom. Čaká nás obrovská pomoc zhora. Starajte sa o svoju dušu.“ Vojaci však nechceli odísť, ale Christoforos im prikázal: „Teraz ma poviažte a odveďte k Déciovi ako vám prikázal.“ Vojaci to nechceli urobiť, ale Christoforos trval na svojom. Keď ho Décius zbadal, zľakol sa. „Keď si sa zľakol mňa, ako vydržíš Boží hnev na poslednom súde a budeš zodpovedať za svoje hriechy, za duše, ktoré nútiš, aby sa zriekli Christa?“ opýtal sa Christoforos. „Aká je tvoja viera a tvoja vlasť?“ snažil sa ho získať Décius, pretože bol dobrým vojakom. „Som vojakom Isusa Christa. Som kresťan, Jemu slúžim a tvoje vyhlásenia nebudem počúvať.“ „Dali ti chladné meno.“ „Tvoje meno je chladné, lebo sa klaniaš kameňom.“ „Zľutuj sa nad svojou mladosťou.“ „Boh nech ma zachráni, aby som sa nepoklonil tvojim modlám. Neľutujem svoje telo, ale svoju dušu. Vaši bohovia sú démoni a vedú naše duše do zatratenia. Rýchle rob to, čo chceš urobiť. Zavesili ho za vlasy, na nohy mu pripevnili kameň a kopijami bodali jeho telo. Christoforos napriek tomu vravel: „Nebudem slúžiť tvojim bohom a ani sa nepodriadim tvojmu mučeniu. Čaká ťa večný oheň od démonov, pretože sa im klaniaš.“ Décius sa rozhneval a prikázal, aby pálili jeho telo horiacimi sviecami. Mnohí šľachtici sa ho zastávali a vraveli Déciovi, aby s ním jednal po dobrom a prijal ho opäť do armády ako vojaka. Décius povedal Christoforovi: „Prečo si tvrdohlavý? Pokloň sa modlám a dám ti slávu.“ „Staň sa kresťan aj ty a budeš so mnou v raji.“ Décius videl, že stráca čas a prikázal, aby priviedli dve, vyparádené a voňavé hriešnice. Zatvoril ich spolu s Christoforom a sľúbil im peniaze, ak ho zvedú. Christoforos sa začal modliť: „Pane, pozri sa, čo na mňa vymysleli. Zachráň ma a neopusť ma. Ty máš silu a Tvoja sláva je večná.“ „Poslal nás k tebe cisár, aby si nezomrel,“ povedali mu hriešnice. „Ja sa nebojím. Túžim zápasiť, aby som mohol byť s Isusom Christom. Uverte aj vy a budete dedičkami ozajstného raja,“ odpovedal Christoforos. Táto milosť a slová sa dotkli sŕdc žien. Premýšľali: Keď uveríme, zomrieme, ale ak nie, Christoforos nás zabije, lebo je divý. Radšej zomrieme za Christa. „Odpusť nám hriechy, aby sme mohli prijať Christa. Našim hriechom je to, že sme odkúpili otrokov za peniaze, ktoré sme si zarobili smilstvom.“ „Pane, Isus Christos, prijmi tieto ženy, aby sa mohli stať sväté. Odpusť im, čo urobili vedome i nevedome,“ pomodlil sa Christoforos a rozprával ženám o viere. Ony spoznali Boha a uverili v Neho. Décius sa ich potom opýtal: „Poklonil sa Christoforos modlám?“ „Nie, ale my sme uverili v Christa.“ „Áno? Počaril aj vám?“ „Boh je jeden. Ostatní bohovia sú kamene a zem a nepomôžu nám,“ povedala žena, ktorá sa volala Akilina. Décius dal Akilinu zavesiť za jej vlasy a na nohy jej priviazali kameň. Akilina prosila Christofora: „Prosím ťa, služobník Boží, modli sa za mňa, veľmi ma to bolí.“ A Christoforos sa modlil: Bože, zmiluj sa, aby nebola mučená ešte viac a vezmi je dušu v pokoji. Boh tak učinil. Décius sa prihovoril Kaliniki: „Vidíš, čo sa stalo s Akilinou za to, že bola tvrdohlavá? Ty maj rozum.“ Kaliniki odpovedala: „Mala by som počúvnuť tvoj rozkaz. Odveď ma do chrámu a ja vzdám úctu tvojim bohom tak, ako si to žiadaš.“ Odviedli ju do chrámu. Po ceste, ktorú jej kropili voňavými olejmi, ju sprevádzali mnohé slúžky. Pri chráme sa Kaliniki opýtala kňazov: „Ktorý Boh je najväčší?“ „Dia,“ odpovedali jej. Dia však neodpovedal na jej výzvy a vtedy sa rozosmiala a uštipačne povedala: „Ach, ja nešťastnica, bohovia sa na mňa nahnevali, lebo som ich podcenila. Teraz spia a nepočujú ma.“ Kňazi ju napomínali: „Kajaj sa, lebo si ich zaprela.“ Kaliniki priviazala svoj opasok k soche a povedala: „Pane, Isus Christos, pomôž mi v tejto hodine.“ Potiahla opaskom a zrútila sochu Dia, Herkulesa, Apolóna... koľko stihla a kričala: „Zmiznite, bohovia modloslužobníkov.“ Kňazi ju zastavili a Kaliniki im povedala: „Pozbierajte zrúcané modly a doneste vodu a soľ, aby ste ich mohli vyliečiť.“ Kňazi povedali Déciovi, že je posadnutá. Décius jej spýtal: „Nesľúbila si, že sa im pokloníš? Ako si sa opovážila, ty stará a smradľavá, rozbiť ich?“ „Ja som rozbila kamene a nie bohov. Vy veríte, že keď sa nezachránili predo mnou, že zachránia vás?“ opýtala sa ich. Décius rozkázal, aby ju zavesili, prepichli ražňami od päty až po plece a priviazali na nohy kamene. Kaliniki sa modlila, aby Boh vzal jej dušu. Tak sa aj stalo 2. apríla 251 po Christovi. Décius nadával Christoforovi: „Ty škaredý, musíš zomrieť, lebo si počaril Akiline a Kaliniki.“ Christoforos sa zasmial a vraví: „Prijímaš spoluprácu Satana, lebo robíš podľa jeho vôle. Nestrácaj čas, lebo ja sa modlám nepokloním. „Si slepý a nemôžeš sa pozrieť na slnko pravdy,“ odpovedal Décius. „Daj sa do mučenia,“ povedal mu Christoforos a vyzval vojakov: „Poďme, ideme zápasiť.“ Vojaci zhodili opasky a zbrane. Objali Christofora a rozhodli sa zomrieť za Isusa Christa. Keď to Décius videl, zľakol sa, že Christoforos obráti k Bohu celé kráľovstvo. Vojaci mu povedali o zázraku s chlebom a vyznali vieru v Isusa Christa. „Čo som vám urobil, že ste ma zradili? Vráťte sa,“ zvolal Décius. „Nechaj si svoje bohatstvo. My sa ťa nebojíme. Chceme byť zachránení,“ odpovedali vojaci. Décius rozkázal, aby im sťali hlavu. Ich telá hodili do pece, ale tie nezhoreli. Kresťania ich s úctou pochovali 7. apríla 251. Décius rozkázal, aby Christofora položili na rozpálené železo. Pod neho dali drevo, poliali olejom a podpálili. Oheň obkľúčil Christofora a osviežil ho. Potom zhasil a Christofor vyšiel z neho živý a zdravý. V Isusa Christa uverilo ďalších 1000 ľudí. Padali Christoforovi k nohám. Décius sa zľakol a skryl sa v paláci. Christoforos šiel na trh a tam rozprával o viere Evanjelia. Na ďalší deň, keď modloslužobníci mali veľký sviatok, Décius rozkázal postínať tisíc kresťanov. Bolo to 9. apríla 251. Décius ďalej hľadal spôsob, akým by usmrtil Christofora. Priviazali mu kameň na hrdlo a hodili ho do studne, ale anjel ho zachránil. Obliekli mu bronzový oblek a hodili do ohňa, ale oheň mu neublížil. Décius sa nahneval, že nič nepomáha. Vtedy vyhlásil, že nepotrebného Christofora, ktorý sa nepodriadil jeho príkazom, dá sťať. Doviedli ho na miesto popravy. Jeho posledné želanie bolo: „Bože môj, ďakujem Ti za všetko. Zahanbil si diabla a jeho služobníkov. Prijmi môjho ducha a priraď ho k svätým služobníkom. Décia súď podľa jeho diel. Pomôž kresťanom, aby nepodľahli diablovi. Daj milosť môjmu telu, aby moje ostatky mohli odháňať démonov i všetko zlé a tam kde budú, nech nie je hlad. Tak bude oslávené Tvoje meno.“ Z neba sa ozval hlas: „O čo si požiadal, to ti splním. A ešte ti poviem, že som ti pripravil čestný veniec mučeníctva.“ Christoforove oči zažiarili nebeskou žiarou a povedal katovi: „Rob, čo ti prikázali.“ Kat bol v pomykove. Nakoniec ho sťal sudca a tak sa stalo to, s čím kat nesúhlasil. Kat mal veľké výčitky svedomia. Zabil sa a spadol na Christoforovo telo. Stalo sa tak 9. mája 251. Biskup Peter vzal Christoforovo telo, zabalil ho, pomazal a zaviezol do mesta. Pri meste bola rieka, ktorá sa často rozvodňovala a narobila veľké škody. Keď pri nej pochovali Christoforovo telo, už sa viac nevyliala.
|