|
|
späť
Otázka
„Sláva Isusu Christu! Rád by som sa spýtal vzájomný vzťah medzi pravoslávnou cirkvou a starokatolíckou. Starokatolíci odmietli 1.vat. koncil a vyznávajú Credo bez vsuvky filioque. Niekde som čítal, že ich biskupi prijali rukopoloženie aj od pravoslávnych biskupov. Za vašu odpoveď vopred ďakujem.“
Miro
Odpoveď
„Sláva na viki Bohu! V učebnici „Zrovnávacie bohoslovie“ prof. Petra Kernaševiča, ktorá vyšla na našej bohosloveckej fakulte sa o starokatolíkoch píše: „Po vatikanskom koncile roku 1870, na ktorom bola schválená dogma o pápežskej neomylnosti, vytvorila sa časť katolíkov, ktorá nesúhlasila s touto dogmou, a ostala ako samostatný náboženský celok tzv. starokatolíkov. Starokatolíci v svojom učení líšia sa od rím. kat. cirkvi v tom, že: neuznávajú najvyššiu moc pápeža v cirkvi a dogmu o jeho neomylnosti. Rovnako zamietajú dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, celibát, uctievanie svätých obrazov a pozostatkov svätých. Večeru Pánovu podávajú pod oboma spôsobmi, bohoslužby vykonávajú v jazyku jednotlivých národov. V čele cirkvi je biskup, ako najvyššia jej viditeľná hlava. Cirkev spravujú biskupi spolu s biskupskou radou, t. j. výborom synody. Najvyšším úradom cirkvi je synoda, ktorá vydáva zákony, volí biskupskú radu a rozhoduje o všetkých záležitostiach cirkvi.“ V ďalšej už novšej knihe „Pravoslávie a ekumenizmus“ vydanej na PBF v roku 1997 (prof. Š. Pružinského, st.) sa o starokatolíkoch píše podobne: „V tom istom storočí (18.) dotkol sa rímskej cirkvi opäť nový rozkol. Arcibiskup Utrechtu zapochyboval o pápežskej bule Unigenitus z roku 1713, ktorá obsahuje výčitku, že jeho diecéza prepadla mylnému učeniu jansenizmu. Keďže rozhovory s Rímom nepriviedli k žiadnemu zmiereniu, arcibiskup a skupina duchovných i veriacich prestali uznávať cirkevnú nadriadenosť Ríma. Po 1. vatikánskom koncile roku 1870, čiže po vyhlásení dogmy o pápežskej neomylnosti vo veciach viery a morálky, táto skupina sa čo do počtu veľmi rozrástla, keď katolíci Nemecka, Švajčiarska a Rakúska, stojaci v opozícii proti prijatej dogme, organizovali samostatné cirkvi starokatolícke, ktoré spolu so starokatolíckou cirkvou Holandska vytvorili takzvanú Utrechtskú úniu. Toto spoločenstvo prežilo dodnes a drží sa zásad tejto únie. Nie je to však cirkev, ktorá by sa vrátila k pôvodnej Apoštolskej Tradícii Cirkvi, ale do značnej miery podľahla vplyvu protestantizmu. To je tragický osud všetkých zatiaľ oddelených i novovytvorených cirkví, ktoré je už ani nemožno nazvať cirkvami.“
Učenie starokatolíkov je teda v niektorých bodoch bližšie k učeniu Pravoslávnej Cirkvi než rímskokatolícke učenie (odmietanie najvyššej moci a neomylnosti pápeža, nepoškvrneného počatia Bohorodičky a celibátu), no zároveň sa aj odlišuje od pravoslávneho učenia vo viacerých bodoch (o záležitostiach Cirkvi nerozhoduje soborne celé Telo Cirkvi so všetkými jeho členmi, ale iba synoda biskupov, ikonoborectvo a neúcta k ostatkom svätých). Z uvedeného vyplýva, že starokatolíkov je v zmysle pravoslávnej teológie, tradície a cirkevných pravidiel potrebné vnímať ako náboženské spoločenstvo nachádzajúce sa aj v rozkole, aj v heréze. Z tohto dôvodu nie je možné medzi nami eucharistické spoločenstvo, ani vzájomné prijímanie a udeľovanie ostatných Tajín, vrátane rukopoloženia. Neviem o tom, žeby nejakého starokatolíckeho biskupa rukopoložili pravoslávni biskupi. Ak by sa tak stalo, bol by to nekanonický a neplatný akt. So starokatolíkmi vedie Pravoslávna cirkev dialóg o možnostiach zblíženia vo vierouke, ktoré jediné by mohlo viesť aj k jednote. Neviem o tom, žeby tento dialóg priniesol nejaký úspech.“
S láskou v Christu
prot. Štefan Pružinský, ml.
12. august 2013
Untitled Document
|