|
späť
Otázka
„Slava Isusu Christu, otče chcel by som sa opýtať, aký je názor Pravoslávnej cirkvi na učenie Eckharta Tollea, ktoré je dnes veľmi obľúbené medzi mladými ľuďmi a bolo prezentované v knihe Sila prítomného okamihu. Ďakujem.“
Odpoveď
„Sláva na viki Bohu! S oficiálnym stanoviskom Pravoslávnej cirkvi ohľadne učenia Eckharta Tollea a jeho knihy som sa doposiaľ nestretol, no môžem Ti poskytnúť porovnanie jeho učenia s učením Pravoslávnej Cirkvi. Na prvý pohľad učenie Eckharta Tollea pôsobí sympaticky, lákavo a zdá sa byť v niektorých najviditeľnejších tézach dokonca akoby podobné niektorým myšlienkam z Evanjelia a učenia Cirkvi. Ide napríklad o nasledujúcu myšlienku z Evanjelia: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 34) a niektoré ďalšie (Mt 6, 25; 10, 19; Lk 12, 11; Flp 4, 6). S vyššie uvedenou myšlienkou sa E. Tolle akoby stotožňuje a celé jeho učenie je akoby v jej duchu, no podstatný problém je v tom, ako sa podľa učenia E. Tollea dá tento stav dosiahnuť. V tomto sa už učenie E. Tolleho a Pravoslávnej Cirkvi zásadne rozchádza. Pokúsim sa poukázať na najzásadnejšie rozdiely. E. Tolle hovorí, že je potrebné sa vyslobodiť z „otroctva mysle“ (TOLLE, E.: Sila prítomného okamihu. Bratislava 2010, s. XIX. ISBN 978-80-8109-113-1). Aj Christos hovorí: „Čo sa ľakáte a prečo myšlienky vchádzajú do vašich sŕdc?“ (Lk 24, 38). Lenže kým Sväté Písmo a učenie Cirkvi hovorí aj o dobrých myšlienkach a o mysli aj ako o Božom dare, schopnosti duše a Božom obraze v človeku, v učení E. Tolleho sa to absolútne nedoceňuje. Ďalej E. Tolle hovorí, že je potrebné „prekročiť hranice zdedených... spôsobov myslenia“ (TOLLE, E., cit. dielo, s. XVIII). Aj Christos hovorí, že „ľudské príkazy“ (Mt 15, 9) netreba uprednostňovať pred Božími zákonmi, no zároveň sa Christos veľa krát odvoláva na slová prorokov a apoštol Pavol hovorí: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2Sol 2, 15; Sk 16, 4; 2Jn 10; Flp 4, 9; 1Kor 11, 2; 15, 1; 1Sol 4, 1; 2Tim 3, 1; Zj 1, 3; 3, 3). Je teda naozaj potrebné niektoré veci z minulosti zahodiť a prekonať, no niektoré je veľmi potrebné zachovať ako dedičstvo nadčasovej a trvalej múdrosti, ako Svätú Tradíciu a na to sa už u E. Tollea nekladie žiadny dôraz. Ďalej také slová E. Tolleho ako „ničomu neodporuj“ (TOLLE, E., cit. dielo, s. XVI), ktoré sa v rôznych obmenách často opakujú, môžu veľmi ľahko viesť k nečinnosti, k neriešeniu problémov, zabudnutiu na pokánie a vlastnú hriešnosť, čo je v úplnom rozpore so slovami Svätého Písma, že zlo treba premáhať dobrom a zdržiavať ho (Rm 12, 21; 2Sol 2, 7). A teraz, ak by sme mali porovnať učenie E. Tolleho s učením Cirkvi, nájdeme tri najväčšie protirečenia. Po prvé E. Tolle nabáda k duchovným predstavám, napríklad k predstave, že nás „obklopuje svetlo“ (TOLLE, E., cit. dielo, s. 105). Svätí otcovia Pravoslávnej Cirkvi pred niečím takým naopak dôrazne varujú, pretože duchovné veci si nie je možné predstaviť a ak by sme sa o to pokúsili, privedie nás to k sebaklamu (duchovnej prelesti). Po druhé E. Tolle sa v celej knihe prakticky nezmieňuje o akejkoľvek forme najmä vonkajšej askézy (napr. pôst, modlitba, čítanie Svätého Písma a pod.). Naopak občas priamo vyzýva k tomu, aby sa človek poddal svojim vášňam (napr. totálnej lenivosti a pod.), čo môže podľa neho človeku dokonca pomôcť. Príkladom sú slová: „úplne prijmite svoju neaktívnosť, lenivosť či momentálnu pasivitu, môžete si vybrať aj to. Prejavte ju však naplno. Užívajte si ju. Buďte takí leniví a neaktívni, ako len dokážete“ (TOLLE, E., cit. dielo, s. 68). Podľa niekoľkotisícročnej skúsenosti kresťanstva však bez askézy nie je možné dosiahnuť v duchovnom živote žiadny pokrok, pretože človek nemá len dušu, ale aj telo s hriechom narušenou prirodzenosťou, ktoré je potrebné askézou a zdržanlivosťou liečiť, usmerňovať a vychovávať. Nakoniec ešte jedna dôležitá vec. Z celej knihy má čitateľ dojem, akoby zmyslom života človeka bolo zbavenie sa utrpenia a to je najväčší omyl E. Tollea. Podľa Isusa Christa „blažení sú plačúci“ (Mt 5, 4), apoštol Pavol hovorí: „plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15) a aj ostatní apoštoli poúčali kresťanov, že „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia (Sk 14, 22). Taktiež v cirkevnej Tradícii nájdeme to isté učenie, podľa ktorého bez utrpenia pre nás hriešnych niet spásy. Ako jeden príklad za všetky uvediem slová starca Sofronija Sacharova, ktorý hovorí: „Naša úloha, ktorú pred nás kladie Evanjelium, je... nosiť v sebe celý Kozmos, prežívať celú hĺbku histórie sveta a predovšetkým človeka. Lebo celé ľudstvo som „ja“ a celá história je môj život. Každá bolesť, každá radosť, každé iné prežívanie lásky, nepriazne, smútku, nádeje, zúfalstva, každá skúsenosť bohatstva, chudoby, hladu, presýtenia, strachu, moci, násilia, pokory, zápasu, neprotivenia... a všetkého ostatného je pre nás zjavením toho, čo sa deje vo svete ľudí a cez našu skúsenosť, ktorá je taká malá a krátka, poznávame bytie v jeho možnej plnosti. Keď ideme takou cestou, keď reagujeme takým spôsobom, pripravujeme sa k prijatiu Ducha Christa, ktorý nám zjavil dokonalosť Božích synov a keď sa my sami stávame podľa Jeho obrazu, víťazíme nad svetom (Jn 16, 33)... My nemáme silu vyhľadávať bolesť, utrpenia. Každej živej bytosti je prirodzené hľadať radosť, lásku, svetlo. No naučení Bohom sa nebojíme utrpení, lebo cez nich sa my tiež stávame obohatenými večným poznaním a získavame všetko objímajúci život“. Tieto slová by som nazval absolútnym opakom toho, o čom hovorí kniha E. Tolleho Sila prítomného okamihu. Táto kniha teda nie je vôbec v súlade s našou vierou ani s Božím Slovom. Cieľom nášho života nie je netrpieť, ale nájsť Boha a žiť v Ňom cez modlitbu, Eucharistiu a službu blížnym, ktorá si vyžaduje radosť, ale aj utrpenie, pokoj, ale aj súcit a spoluutrpenie (Lk 6, 21; Jn 16, 20; Mt 26, 38; 1Kor 12, 13. 24-26; Gl 6, 2). E. Tolle si ako všetci mimocirkevní autori vzal z kresťanského učenia iba niečo, to, čo sa mu páčilo a mnoho iného neprijal a prehliada, pretože mu chýba plnosť života Cirkvi a pravdy pravoslávia. Preto jeho učenie neukazuje spoľahlivo vestu spásy a aj to dobré, k čomu obracia pozornosť čitateľa, sa ním ukázanými spôsobmi a prostriedkami nedá bezpečne a trvale dosiahnuť. Odporúčam Ti preto čítať a držať sa radšej učenia spoľahlivých, svätých a cirkevných ľudí - svätých otcov Cirkvi, ktorí svoje učenie dosvedčili svätým životom a úspešným zavŕšením svojho životného zápasu až do úplného konca svojich dní, vďaka čomu získali Nebeské Kráľovstvo, ktoré sa získava s námahou (Lk 16, 16).“
S láskou v Christu
prot. Štefan Pružinský, ml. 9. december 2014
Untitled Document
|