|
|
späť
Otázka
„Sláva Isusu Christu! Otče, chcem sa spýtať k údajným Christovým nevlastným bratom. Zmienku o tom som počul v bádaní po Christovom pobývaní počas prvých 30 rokov svojho života tu na zemi. Máme v pravosláví alebo inde viac informácií o tejto skutočnosti, resp. súvisí s tým nejaké poučenie pre kresťanov? Ďakujem za odpovede. S nami Boh!“
Martin
Odpoveď
„Sláva na viki Bohu! Takzvaní nevlastní Christoví bratia, ktorí sa spomínajú v Evanjeliu a niektorých listoch Nového Zákona, boli deťmi Jozefa a Jeho prvej manželky, ktorá sa podľa Tradície volala Salome. Bola príbuznou Alžbety a Presvätej Bohorodičky, dcérou Aggea, ktorý bol synom Barucha a bratom svätého Zachariáša, otca svätého Jána Krstiteľa. Jozef mal s ňou štyroch synov: Jakuba, Jozesa, Šimona aj Júdu a minimálne tri dcéry. Prvá z Jozefových dcér – Mária, sa v gruzínskych prameňoch nazýva Tamarou, v iných Martou, a podľa tradície patrila k ženám mironosicam. Druhá bola Salome, matka Jakuba a Jána, synov Zebedeových. Tretia a pravdepodobne posledná Jozefova dcéra sa volala Ester.
Potom, čo Jozefova manželka Salome zomrela, bol Jozef ako osemdesiatročný vdovec formálne zasnúbený s Máriou Isusovou Matkou, aby sa stal jej ochrancom, aby sa postaral o materiálne potreby Márie a Isusa a aby ochránil Bohorodičku pre zlým ohováraním, pretože počala zo Svätého Ducha, čo vtedy takmer nikto nemohol pochopiť. Informácie o Isusových nevlastných bratoch je možné nájsť vo Svätom Písme, v bohoslužobných textoch Pravoslávnej Cirkvi, v životopisoch sedemdesiatich apoštolov sv. Dimitrija Rostovského, v Cirkevnej Histórii Euzébia Cézarejského a u mnohých svätých otcov našej Cirkvi. Celá táto téma je podrobne spracovaná v knihe Všeobecný list sv. apoštola Jakuba, ktorá vyšla v minulom roku a dá sa vypožičať v knižnici Pravoslávneho kňazského seminára v Prešove, alebo kúpiť v predajni skrípt na PBF PU v Prešove alebo v niektorých kníhkupectvách. Zo života nevlastných bratov Isusa Christa vyplýva veľa poučení, z ktorých uvediem len tie najdôležitejšie. Napriek tomu, že celé detstvo prežili v bezprostrednej blízkosti vteleného Božieho Syna, nespoznali Ho, ani v Neho neuverili, kým nevstal z mŕtvych. Z toho je vidno, že kľúč k našej viere alebo nevere a tiež k spáse alebo zatrateniu sa nenachádza vo vonkajších okolnostiach, v ktorých žijeme, ale v našom srdci. Aj apoštol Pavol hovorí, že nikto sa nemôže vyhovárať, že nemohol spoznať Boha, ani syn veriacich rodičov, ani dieťa pohanov. Každý môže nájsť Boha a Božie Kráľovstvo vo svojom srdci a svedomí, ak chce. A naopak, ak človek nechce, nepomôže mu ani život v raji, ani žiadny zázrak. Vonkajšie okolnosti môžu našu vieru len do istej miery posilniť alebo oslabiť, urýchliť, alebo trochu spomaliť. Prípad apoštola Jakuba je tiež poučný v tom, že pre Cirkev nie je rozhodujúca formálna, ale neformálna autorita. Hoci apoštol Jakub uveril ako jeden z posledných spomedzi apoštolov, predsa si svojou horlivosťou a zbožnosťou získal takú autoritu, že na apoštolskom sneme mal nakoniec rozhodujúce slovo, ktoré všetci prijali. Nerozhodovali funkcie, miesto, ani veľkosť jeho biskupskej katedry, ale schopnosť čisto a sväto vyjadriť Božiu pravdu. Apoštol Peter bol naopak aj po Zostúpení Svätého Ducha napomenutý apoštolom Pavlom, že nekoná „podľa pravdy Evanjelia“ (Gl 2, 14).
S láskou v Christu
jerej Štefan Pružinský, ml.
3. august 2010
Untitled Document
|