|
|
späť
61. poučenie prepodobného Feodora Studitu
Na stredu piateho týždňa veľkého pôstu
O tom, aby sme sa neoddávali lenivosti v čase príprave k prijímaniu Prečistých Tajín
Otcovia, bratia! Včera, keď do nášho monastiera prišiel posol od cisára, vyvolalo to v nás rozpaky a zmätenie. Kvôli tejto nečakanej udalosti sa objavilo mnoho myšlienok. Potom, keď sme sa dozvedeli, že neprišiel kvôli nám, tak všetok strach a chvenie zmizlo. Pýtam sa vás, milovaní: „Prečo sme sa tak vystrašili a znekľudneli, keď sme zbadali posla od cisára?“ Určite preto, lebo nie sme považovaní za cisárových druhov, ale za jeho veľkých nepriateľov, keďže neplníme jeho vôľu a povely. Teda nemáme s ním spoločenstvo v ikonoboreckej heréze. Ak by sme boli jeho druhmi a obľúbencami, tak by sme sa veľmi radovali, vediac, že jeho posol k nám prišiel kvôli dobrodeniu a darom.
Prečo sme vám to, bratia, povedali? Preto, lebo aj každá duša bude za dobrý život a božské cnosti poctená Božím milosrdenstvom a láskou. A v čase odlúčenia duše od tela, keď príde od Boha poslaný anjel, aby ju vzal, nebude nekľudná a vystrašená, ale s láskou na neho pozrie a s radosťou pôjde k svojmu Vládcovi. Ale duša, ktorá sa v ten čas ukáže ako nepripravená a neporiadna, znekľudnie, náhle horko a bez úžitku zaplače, vidiac, že jej niet pomoci a útechy. Lebo tu (v terajšom živote) aj druh, aj brat môže utešiť človeka v úzkosti a smútku, trochu ho povzbudiť v strachu, ktorý na neho príde. Avšak tam nebude od nikoho žiadnej pomoci, no neodkladne a nezvratne tú úbohú dušu schytí anjel. Len čo sme počuli a spomenuli si na túto úzkosť, tak sme sa vystrašili.
Porozmýšľajme teda, bratia, že ak nás jedno naše slovo a jedna spomienka na ten strašný čas vystrašila a rozochvela, čo bude vtedy, keď nastane ten čas? Ako sa postaví duša pred strašný Christov oltár? Počúvaj, čo o tomto súde hovorí prorok Daniel: „ohnivá rieka vytekala spred Neho, tisíce tisícov Mu slúžili a desaťtisíce desaťtisícov stáli pred Ním“ (Dan 7, 10). Sudca je strašný, nič sa pred Ním neutají. Slabé a strašné mučenie je dokonca aj za prázdne slovo, ako hovorí Evanjelium. Ako to vtedy duša pretrpí? Naozaj, strašné je niekomu padnúť do rúk Boha živého. Avšak ešte strašnejšie vtedy, ak ona (duša) bude počuť ten spravodlivý výrok, vydávajúci ju na večné muky.
Preto vás, bratia, veľmi prosím, napravme sa a pripravme sa skôr ako príde smrť. Čiňme pokánie a Boh k nám bude láskavý a milosrdný. Anjelov, ktorí nás majú prísť vziať majme za druhov. Nech vždy bdejú oči našej mysle, nech sa myseľ mužne vzoprie vášňam a hriechu a nech sa im nepoddáva. A keď sa stane, že v stoji trošku zakolíšeme, nech opäť zaujmeme svoj predošlý postoj, uhášajúc slzami žeravé strely diabla a zachvátiac myseľ želaním a láskou k Christu. Apoštol Jakub hovorí: „mnoho zmôže modlitba spravodlivého“ (Jak 5, 16). Preto cítime potrebu modliť sa druh za druha, osobitne to platí pre kňazov. Cítime ešte potrebu po duchovnom vedení a radách učiteľov (t. j. archijerejov), ktoré majú veľkú silu. Osobitne a najviac potrebujeme slzy a dojatie, no najviac zo všetkého sväté prijímanie.
Veľmi sa čudujem, vidiac, že nám chýba usilovnosť a horlivosť k častému prijímaniu. Prijímame len v nedeľu, no keď je liturgia v iný deň, tak nie. Avšak mnísi, najmä žijúci v spoločenstve, by mali (ak je to možné) prijímať Sväté Tajiny každý deň. Dnes sa takto len veľmi zriedka prijíma. Hovorím o očisťujúcich dušu aj telo a nie o tom, aby sa prijímalo len tak ako sa pritrafí, teda bez prípravy. Veď apoštol hovorí: „skúmaj sa teda, človeče, a tak jedz z chleba a pi z čaše; lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva Telo Pánovo“ (1 Kor 11, 28 – 29) a veľké muky pripravuje svojej duši. Sväté prijímanie je chlieb života. Tento chlieb dáva večný život a blažený je ten, kto ho požíva, nemajúc pritom žiadnej zlej žiadostivosti, alebo nepriateľstva, alebo opilstva, alebo prejedania sa, alebo seba poškvrňujúcich skutkov, alebo každej inej nečistoty. Počúvaj, čo hovorí Christos: „Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý Ja dám, je Moje telo, ktoré vydám za život sveta.“ A ešte hovorí: „kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo Mne a Ja v ňom“ (Jn 6, 51; 56). Vidíme, bratia, nevypovedateľný a nekonečný dar. Veď Christos nielenže za nás zomrel, ale dal nám aj Svoje Telo a Krv ako pokrm a nápoj. Aké je iné, väčšie znamenie silnej lásky, ktorou nás Boh miluje a čo je viac spasiteľné pre našu dušu? Pri každodennom stolovaní niet nikoho, kto by nejedol a ak by niekomu bránili, veľmi by zosmutnel. A o tom strašnom stolovaní (ktoré tvorí nie prostý, obyčajný chlieb, ale chlieb života a čaša nie prostá, ale čaša nesmrteľnosti) si máme myslieť, že nie je nevyhnutné ho prijímať? Ó, aké by to bolo nerozumné! No, ak doteraz bolo tak, odteraz sa napravme, poznajúc veľkosť tohto daru a blahodate. Očisťujme sa koľko nám stačia sily a prijímajme tak prečisté Tajiny na uzdravenie duše a tela. Ak budeme počuť chrámový zvon, zanechajme prácu rúk a ponáhľajme sa s veľkou horlivosťou prijímať. A to nám dá veľkú pomoc a ochranu. Lebo kedykoľvek sa pripravujeme k svätému prijímaniu, vzdiaľujeme sa od každého hriechu. A keď sa nestaráme o prijímanie, vtedy padáme do mnohých hriešnych vášní. Konajme stále tak, pripravujúc sa, aby sme sa stali účastníkmi večného života. Nech sa staneme poctení dostať to blahodaťou a ľudomilnosťou nášho Pána Isusa Christa, Ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom a Svätým Duchom, teraz, vždy až na veky vekov. Amiň.
Zdroj: http://orthlib.ru/Feodor_Studit/61.html
Preklad: Redakčná rada internetového portálu (RRIP)
Untitled Document
|