|
|
späť
45. poučenie prepodobného Feodora Studitu
Na piatok v syropustnom týždni
O zdržanlivosti a modlitbe
Otcovia, bratia! Mnohokrát som chválil a chválim mníšsky spôsob života. Nerobím to kvôli tomu, aby som sa Vám zapáčil alebo Vás klamal. Naozaj, učím Vás a hovorím Vám, že mníšsky život alebo lepšie povedané anjelský život, je dielo chvályhodné. Nechcem tým však odsudzovať žijúcich vo svete. Chcem Vás tým povzbudiť k dobrým skutkom pravého života. Pretože, ako je Vám známe, vo svete vzniká zmätok, neporiadky, neprístojný rev a kriky. Tiež satanské hry, opilstvo, hýrenie a druhé, tomu podobné. Toto všetko je dielo diabla. Ak sa tí, čo to konajú, (od toho) neobrátia, tak sa vystavia veľkým mukám. Náš život však nespočíva v tom, aby sme veľa jedli a pili, vystrájali a rôzne sa zabávali. Kto tak bude konať, podľa pravidiel by nemal ísť na Eucharistiu ani v samotný deň Paschy. V čom však spočíva náš život? V tom, aby sme dňom i nocou ospevovali a oslavovali Boha. Podľa poriadku a typikonu, ktorý sme prijali a ktorý nám zanechali svätí otcovia, by sme mali postupovať od spievania žalmov k spievaniu žalmov, od čítania k čítaniu, od modlitby k modlitbe. To znamená, aby sme boli vnímaví a chránili si myseľ. Aby nás neoklamal diabol a nenasial do našich sŕdc zlé, poškvrnené myšlienky alebo iné zlé myšlienky, pýchu, smilstvo alebo hoc aký iný hriech. Musíme sa teda vnútorne poučovať žalmami a druhými poučeniami Božského Písma. Inokedy, keď to je potrebné, tak mlčanlivo prebývajme vo svojej izbe alebo sa zaoberajme prácou alebo duši užitočnými rozhovormi. Nech jeden druhému pomáha. Každý podľa zverených úloh (poslušnosti), ktoré mu boli pridelené. Každý má milovať blížneho a trpieť spolu s ním, ako brat, ako jedno telo. Lebo, podľa slov apoštola (Pavla), sme „jedno telo a jeden duch, v jednej nádeji nášho povolania“ (Ef 4, 4).
„Všetko nech bude dôstojne a podľa poriadku.“ Keď je, kvôli sviatku, potrebné poradovať sa a rozveseliť, tak nech to bude v súlade so zbožnosťou. Tak, aby to bolo podľa poriadku a ako sa na mníchov patrí. O tom nám svedčí aj sväté Evanjelium. Počuj, čo hovorí Christos Judášovi: „čo chceš urobiť, urob čím skôr. Ale nikto zo spolu stolujúcich nerozumel, prečo mu to povedal. Keďže Judáš mal pokladničku, niektorí si mysleli, že mu Isus povedal: Nakúp, čo potrebujeme na sviatky! Alebo, by dal niečo chudobným.“ (Jn 13, 27 – 29) Možno kvôli tomu Christos povedal Judášovi: „čo chceš urobiť, urob čím skôr“. Medzi tým mu Hospodin povedal o zrade, ktorú Judáš chystal vykonať. Apoštoli nerozumeli, kvôli čomu to Hospodin povedal Judášovi. Vidíte, bratia, že aj Hospodin, aj apoštoli sa starali o prípravu na sviatok. Tiež sa starali o chudobných. Tak, ako (je Vám to známe) sa aj my úbohí, podľa našich síl staráme.
Blashoslavený je Boh, Ktorý nás urobil dôstojnými tohto života. Nie za naše a nami vykonané dobré skutky. Lebo na zemi sme pred Bohom neurobili ani jediný dobrý skutok. Všetko pre svoju nesmiernu dobrotu vykonal On. Preto je každý z nás povinný so skrúšeným a pokory plným srdcom vzdávať veľkú vďaku nášmu Bohu. Tak býva v mníšskom živote, ako sme hovorili o svete, kde v takých skutkoch panuje bieda. Pretože ľudia vo svete celý deň prežívajú v starostlivosti o bohatstvo, v nespravodlivom nadobúdaní majetku a v ďalších svetských vášňach – v smilstve, v cudzoložstve, v kradnutí, v nepravde, v oklame, v hanebných rečiach, v preklínaní a výčitkách. Jeden druhému spôsobuje ťažkosti. Jeden vlečie druhého na nezákonný súd a mnoho iného zla sa vo svete deje. Preto božský Zlatoústy hovorí: „nie mnohí zo žijúcich vo svete budú spasení“. Strašné sú to slová, no sú aj pravdivé. Preto máme plakať nielen za svoje hriechy, ale aj za spomenuté. Či, nie sme my a ľudia žijúci vo svete navzájom bratmi? Či, nie sme z jednej hliny a či sme sa nekrstili v jednom svätom kúpeli? Keď aj niekto uvidí dobytok idúci do priepasti, nepríde mu ho ľúto? O koľko viac sme povinní žialiť a plakať za našich bratov kresťanov? Preto aj blažený Pavol oplakával nepriateľov Christovho kríža a modlil sa za nich s neprestajným žiaľom v srdci (Rim 9, 2). Podobne aj prorok Jeremiáš oplakával záhubu Židov. No nielenže oplakával, ale svoj plač aj zapísal a zanechal nám ho na čítanie. Aj Boha uvidiaci Mojžiš vzýval k Bohu, hovoriac: „odpusť im hriech, ak môžeš. Ak nie, tak vymaž z Tvojej knihy aj mňa“ (2 Mjž 32, 32). Krátko povedané, každý svätý žiali kvôli hriešnikom a modlil sa za nich Bohu. Ak si želáme ísť po stopách svätých, tak nielen o svoju spásu sa starajme. Modlime sa za celý svet, bedákajme kvôli hriešnikom, heretikom a ďalším nečestne žijúcim (pohanom), nachádzajúcim sa v temnote neviery. Jednoducho povedané, za všetkých ľudí. Tak nám to predpisuje apoštol Pavol, hovoriac, aby sme vykonávali „modlitby a ďakovania“ (1 Tim 2, 1). Vtedy získame viac úžitku, ako tí, za ktorých budeme prosiť a ktorých budeme spomínať. Dosiahneme očistenie i odpustenie našich hriechov a staneme sa následníkmi večného života v Nebeskom kráľovstve, spolu s Isusom Christom, našim Hospodinom, Ktorému, spolu s Otcom a Svätým Duchom, patrí sláva a moc, teraz, vždy, až na večné veky. Amiň.
Zdroj: http://orthlib.ru/Feodor_Studit/45.html
Preklad: Redakčná rada internetového portálu (RRIP)
Untitled Document
|